Hľadanie zmyslu

„Ten, kto má dôvod na svoj život, vydrží takmer všetko,“ tvrdí Nietzsche. Áno aj nie. Ak chceme v našom živote vydržať takmer všetko, potrebujeme mať na to skutočne dobrý dôvod. Ideálne taký, ktorý je nemeniaci a vždy prítomný. Život sa dá žiť mnohorako, na viac spôsobov. Prisudzujú sa mu rôzne prívlastky ako krátky, dobrý, preskúmaný či premárnený život. Azda najústrednejšou témou v priamej súvislosti so životom, okrem jeho vzniku, je otázka jeho zmyslu. Človek si vo svojej existencii, vedomý seba samého (Cogito), uvedomuje zodpovednosť a potrebu hľadať odpovede na túto otázku. V súžení i radosti bytostne túži po záchytnom bode, ktorý celému nášmu snaženiu dáva zmysel. V tejto eseji načrtnem dva spôsoby hľadania odpovedí na túto otázku.

Existuje viacero filozofických škôl, ktoré sa zaoberajú touto otázkou a ponúkajú rôzne pohľady. Avšak spôsoby hľadania zmyslu života by sa dali utriediť do dvoch hlavných. Prvý spôsob pozýva človeka k tomu, aby si našiel alebo vytvoril svoj vlastný zmysel, ktorý vyplýva z pravdivého sebapoznania a reflektuje ho, nevynímajúc realitu vo svete. Zmysel v takom prípade plynie zo subjektívna človeka.


Druhý spôsob spočíva v hľadaní a objavovaní už existujúceho zmyslu. Človek sa ako subjekt síce pozerá do hlbín svojej duše, no zároveň sa konfrontuje s univerzálnym, už existujúcim zmyslom života. Zmysel svojho bytia teda objavuje poznávaním pravdy o sebe i o svete. Skúma, aké je jeho miesto v obrovskom kolose ľudského príbehu a hľadá svoju rolu v už existujúcom zmysle. Na prvý pohľad sa tieto dva spôsoby nelíšia, no základný rozdiel spočíva v tom, že kým prvý spôsob zastáva stanovisko, že existencia predchádza esenciu, druhý tvrdí úplný opak tým, že zmysel jednotlivca je akousi deriváciou objektívneho zmyslu.

Existencia predchádza esenciu

Človek sa narodí. Rastie. Začína si byť vedomý samého seba. Zoznamuje sa so svetom, ponára sa doň. V puberte prichádzajú prvé veľké otázky a aj hlboká túžba po odpovediach. Vtedy prichádza na rad to, aby dal svojmu životu nejaký zmysel. Nepopierateľne vníma svoju existenciu a slobodu. Ostáva mu už len nájsť a vytvoriť si na mieru šitý zmysel tým, že sa spoznáva a koná v harmónii s pravdou o sebe. Má veľkú slobodu v rozhodovaní o jeho vlastnom zmysle, avšak musí si byť vedomý zodpovednosti, ktorú je nevyhnutné prijať a niesť v súvislosti s daným prijatým zmyslom života. Vyjadruje to aj Sartre vo svojej eseji – Existencializmus je humanizmus: „Ak je to skutočne existencia, ktorá predchádza esenciu, tak je človek zodpovedný za to, kým je. Preto spočíva prvý krok existencializmu v tom, že dáva človeku plnú vládu nad tým, kým je, a že naň vkladá plnú zodpovednosť za vlastnú existenciu.“1 Treba však podotknúť, že človek v tom nie je úplne sám. Práve naopak, má si byť vedomý svojej jedinečnosti v rámci spoločnosti, ktorú tvorí. Nachádzaním svojho zmyslu dopĺňa a vytvára univerzálny zmysel, ktorý je akousi množinou obsahujúcou všetky subjektívne zmysly ľudí. Existencializmus, ktorý tvrdí, že existencia predchádza esenciu znamená, že život nemá a priori nijaký zmysel.2 Až keď ho človek žije, tak na ňom záleží, aby mu nejaký zmysel dal. Hľadaním a tvorením vlastného zmyslu vzniká v určitom zmysle aj ten univerzálny, ktorý sa neustále dotvára.

Esencia predchádza existenciu

Najskôr je myšlienka a duša. Človek je myslený Bohom alebo pochádza z nejakého sveta ideí. Človek sa rodí do tohto sveta. Vyrastá, spoznáva seba i svet. Rozdiel spočíva v tom, že pri definovaní samého seba a hľadaní zmyslu svojho života si nevytvára svoj vlastný zmysel prameniaci len zo svojej subjektivity, ale objavuje už dávno existujúci zmysel. Človek sa ocitá v príbehu ľudstva, ktorého je v tomto odvekom kolosálnom svete spoluautorom. Nie sme režisérmi, ale hercami, ktorí disponujú slobodou. Máme v rukách, ako sa bude náš príbeh vyvíjať v a tým je dopĺňaný i ten generálny ústredný príbeh ľudstva.


Toto sú dva smery, dva spôsoby, ktoré súhlasne tvrdia, že ľudský život má zmysel, len ponúkajú rozdielne vnímania jeho existencie a cesty k nemu. Oba sú dobré minimálne v tom zmysle, že nejaký hľadajú. Čo ale v prípade, že nehľadám alebo nechcem, aby mal môj život nejaký zmysel?


Zdá sa, že je takmer nemožné si predstaviť človeka, ktorý by poctivý v zmýšľaní dospel k tomu, že život nemá žiaden zmysel a dokázal by ďalej naplno žiť. Uveriteľnejšie, dokonca celkom bežné sú prípady ľudí, ktorí žijú vo viere v nejaký zmysel, ale buď sa im zmysel často mení alebo o jeho existencii nevedia priamo. Napríklad matka, ktorej zmyslom života bolo materstvo, po smrti svojho syna už nenachádza zmysel svojho života.


Dokonca aj človek, ktorý si nevolí zmysel vedome, resp. volí bez-zmysluplnosť, môže v nejaký veriť podvedome. Príkladom by bol mladý tínedžer, ktorého nezaujíma nič iné, len to, kedy sa pôjde najbližšie s priateľmi opiť a zabávať. Môže žiť v domnienke, že jeho život nemá zmysel, no túto dieru v duši človeka nahrádza zmyselnosť. Ak nehľadá zmysel kognitívne, ostáva len telesné zmyslové poznávanie, ktoré ohraničuje zmysel jeho života len na zmyslové pôžitky. Sartre pravdivo tvrdí, že „voľba je možná v jednom zmysle, čo však nie je možné, je voľbu neuskutočniť. Vždy môžem voliť, musím však vedieť, že aj keď nevolím, predsa len volím.“3


Naopak človek, ktorý sa neuspokojí len so zmyslovým poznávaním sveta a jeho zmyslu, ide ďalej a vyššie cez kognitívne a racionálne poznávanie, až do sveta ideí, či transcendentna.

Ak má táto esej nejaký zmysel, je ním to, aby si začal hľadať ten svoj. Žiaden človek ti nedokáže povedať, aký je tvoj zmysel. Ja som teraz ponúkol len ochutnávku dvoch spôsobov. Avšak každý na to musí prísť sám a musí prijať zodpovednosť, ktorú si jeho odpoveď vyžaduje. Ak v tom budeš úspešný, tvoja osobnosť bude naďalej rásť, a to i napriek všetkému nedôstojnému zaobchádzaniu či trápeniu.4


V prípade, že máš ešte stále v hlave otáznik ohľadom hľadania zmyslu života, doplním túto tému nabudúce konkrétnejším vyobrazením tejto ľudskej túžby na príklade životnej skúsenosti z Osvienčimu psychiatra Viktora Frankla. – (pokračovanie tu)


[1] Jean-Paul Sartre: Existencializmus je humanizmu, s.17

[2] Jean-Paul Sartre: Existencializmus je humanizmu, s.53

[3] Jean-Paul Sartre: Existencializmus je humanizmu, s.44

[4] Viktor E. Frankl: Hľadanie zmyslu života, s. 9

korektúra: Tímea Perignáthová

One thought on “Hľadanie zmyslu

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s