Hory

---

Mnohí o mne viete, že rád chodím do hôr. Začalo to už v detstve, pretrváva dodnes a vidím to na doživotný koníček. Nie som ale sám. Hory a príroda nás ľudí ťahali odjakživa. Niekomu sa hory prihovárajú, iným zas prinášajú pokoj a stíšenie. Prečo ale priťahujú mňa?

Monumentálnosť. Kdekoľvek a s kýmkoľvek som v horách, tak si uvedomujem ich veľkosť a majestátnosť. Či som v slovenských Tatrách, rumunských Karpatoch, alebo talianskych Dolomitoch,  silno vnímam monumentálnosť a krásu stvorenia. Je to pre mňa miesto, kde sa cítim telesne i duchovne bližšie k Pánovi a napĺňa ma to pokojom i úctou.

Bázeň. Neviem ako ty, ale ja bojujem s pýchou. A tam, vo výške sa neoplatí na nič hrať. Prírodu nezaujíma či si bohatý, pekný alebo svalnatý. Ona si robí, čo sa jej zachce a ty si len uvedomuješ, že si v podstate nič. Ani by za tebou nezapršalo, keby si sa stratil v diere zeme. A to je silné! Toto mi pomáha uvedomovať si moju slabosť a zraniteľnosť. Otáča ma to správnym smerom k Bohu na kolená a uvedomujem si, že bez Boha v tomto svete ani na krok. Hory mi utlmujú pýchu a podporujú bázeň v Otca.

Jednoduchosť. Ako málo stačí človeku, aby žil a bol šťastný. Nad touto vetou dnešný konzumný človek krúti hlavou. Naši predkovia to vedeli. Žili a boli spokojní aj s tým málom, čo mali. Dnešné minimalistické snahy sú len náznakom toho, čo je skutočné oslobodenie sa od materializmu. Keď si v horách dlhšie, tak si uvedomuješ, ako málo ti stačí, aby si prežil. Netvrdím, že máme mať v živote málo vecí. Poukazujem len na fakt, že hory nám dokážu meniť myslenie aj v tejto oblasti. Paradoxne sme v dobe „slobody“ len viac zotročovaný matériou. Musím mať hneď nové auto, nové tenisky, nový iPhone, veď tento už mám vyše roka! Ďakujem, neprosím. Ja idem svoje šťastie hľadať v tichosti a majestátnosti hôr, kde sa stretnem s Ním.

Sebapoznanie. Neraz ťa niečo v horách prekvapí. Dobrodružstvo číha na každom rohu. Medveď pred chatou, útek úzkym hrebeňom pred nahnevanými osami či búrka keď „spíš“ pod celtou. Všetko toto a iné krajné situácie ťa preskúšajú a ty spoznávaš, ako sa v rôznych situáciách zachováš. Časom si zvykneš, že vždy sa niečo prihodí a teba to už tak nerozhodí. Potom keď zídeš do civilizácie, do sveta, zvládaš bežné problémiky ľavou zadnou. Ľudia sa čudujú, aký si pokojný pri riešení problému. No len ty vieš, že včera po tebe v noci chodili myši a že toto ťa fakt nerozhodí.

Modlitba. Nie je náhoda, že mnohí proroci, králi aj sám Ježiš sa často chodili na vrch modliť. „Potom vyšiel von a ako zvyčajne šiel na Olivovú horu a učeníci išli za ním.“1 – Ježiš chodil na Olivovú horu často, tentokrát šiel za Otcom, aby ho požiadal o silu, ktorú potreboval v súdny deň. Inokedy, po tom ako premenil päť chlebov a dve ryby, „odišiel na vrch modliť sa“2, aby chválil Otca za zázrak, ďakoval za Jeho blízkosť a prosil o ďalšiu silu. Keď prichádzaš do hôr modliť sa, stretnúť sa s Bohom, on príde tiež, aby bol s tebou. Vidíme to u Mojžiša: „Keď potom Mojžiš vystúpil na vrch, vrch zahalil oblak.“3 Vieme, že oblak bol znakom Božej prítomnosti a slávy. Oblak4, ktorý prebýval v stánku na svätom mieste sa aj dnes chce s tebou stretnúť. Hory sú paradoxom, kde sa blízkosť s diaľkou striedajú. Vzďaľujeme sa od ruchu civilizácie, aby sme sa priblížili Bohu. Tak to robil pravidelne Ježiš, aby sa stretol s Otcom, Dávid sa tiež chodil modliť na Olivovú horu a Mojžiš sa z vrchu Sinaj vrátil s tak žiarivou tvárou, že sa naň Izraeliti ani nemohli pozrieť. Mestá sú divné miesta vonkajšej blízkosti a vnútornej diaľky.5 Hory sú miesto vnútornej blízkosti a vonkajšej diaľky.

Ak ste sa v niečom našli, tak viete o čom hovorím a pravdepodobne ste už boli alebo chodíte pravidelne do hôr. Predpokladám, že ešte pôjdete pred skončením prázdnin niekam vybehnúť. Tak šup, obujte vibramy, vypľujte dušu pri výstupe, kontemplujte krásu a pouvažujte, čo vás fascinuje na horách.

---

[1] Lukáš 22:39

[2] Marek 6:46

[3] Exodus 24:15

[4] Exodus 40:34

[5] Štepán Smolen: Cesta na západ, Nemecko

---