Pravda

Niekedy nerozumiem, prečo je vo svete toľko nezhôd, konfliktov, ba priam až čírej nenávisti. Zdá sa, že veľakrát je to len kvôli nesprávnemu pochopeniu druhej strany alebo kvôli úplnej neochote pozrieť sa na vec aj z perspektívy druhého človeka. V bežných rozhovoroch sa vyskytuje klamstvo a ohováranie a potom sa čudujeme, ako vyzerá naša politická scéna. Konzervatívci nadávajú na liberálov, zamestnanci na šéfov, nevesta na svokru a seniori na mládež. Niekedy to môže byť konštruktívna kritika, no málokto z nás sa pozerá naozaj do hĺbky, kde by sme vedeli nájsť pravdu, radšej si všetko onálepkujeme a sme s tým spokojní. Ľudia zväčša nehľadajú úplnú pravdu, stačí im tá, ktorá je momentálne v súlade s ich názormi. Ako ľudia sa neradi mýlime. No každým vyrieknutým klamstvom sa kriví obraz pravdy, čím si v konečnom dôsledku len sami škodíme. Preto by som sa teraz rád zamyslel, čo je to pravda a aké má mať postavenie v našom živote.

Objektívnosť pravdy

V prvom rade si človek musí položiť otázku, či vôbec existuje niečo ako pravda. Nie subjektívna pravda, ale objektívna absolútna pravda, nejaký vyšší zmysel, poriadok vo svete, vyšší princíp, ktorý je hodný hľadania a nasledovania. Dnes začína byť mainstream veta: „Každý má svoju pravdu, nech si každý robí, čo chce.“ Z tohto výroku jednoznačne vyplýva, že pravda je vnímaná skôr relatívne, a teda so štipkou skepsy, ako niečo, čo nie je poznateľné, ba priam až neexistuje. No ak niekto tvrdí, že pravda je relatívna, sám si protirečí, pretože on zo svojej pozície hovorí nejaký výrok, ktorý vníma ako pravdivý. Nedá sa pravdou dokazovať, že objektívna pravda neexistuje! Ak by bola pravda relatívna, tak by vedci nemali prácu, lebo načo by zasväcovali život vedeckému výskumu, keby nikdy nezistili, či ich výskum a poznatky sú pravdivé.

Ak teda existuje pravda, tak ako je možné, že je tak ťažko poznateľná?

Až tak ťažko, že človek v ňu neverí, alebo sa ani nesnaží o jej hľadanie. Dve veci. Buď je to tak dokonalý a nadprirodzený princíp, že náš obmedzený intelekt jednoducho nemá kapacitu na to, aby ju vedel obsiahnuť. Alebo je to pýcha, ktorá nás oslepuje. Sv. Augustín mi na túto otázku odpovedá: „Ľudia milujú pravdu tak, že ktokoľvek miluje iné, to, čo miluje, chce, aby mal v tom pravdu. Ľudia milujú lesk pravdy, nenávidia súd pravdy. Milujú pravdu, keď sa im sama prezrádza, ale nemilujú ju, keď ich prezrádza.“1 Toto je tak pravdivé, ako to len môže byť. Dopĺňa to veta: „Blázon si totiž myslí, že pozná mnoho vecí, v skutočnosti však nie je schopný zamerať zrak na tie podstatné. To mu bráni urobiť si v mysli poriadok.“2 Náš problém teda nie je len obmedzenosť rozumového poznávania, ale skôr naša zaslepenosť a neochota poznávať objektívnu pravdu, pretože to bolí. Nikto nemá rád, keď sa mýli. No „pravda sa potom odplatí takým tak, že ich prezradí proti ich vôli a sama sa im pritom neprezradí. A teda taký človek neodkryje pravdu, ale pravda odkryje jeho.“3

Príklad hľadania a žitia v súlade s pravdou

K hľadaniu pravdy má čo povedať aj čerstvo svätorečený kardinál John Henry Newman, ktorý ako veľký oxfordský akademik a konvertita stelesňuje to, ako by sa mala pravda hľadať a žiť. Píše: „Ani náhodou nechcem popierať, že skutočným predmetom nášho rozumového poznávania je pravda, a ak nesmeruje k pravde, chyba je buď vo východiskovom predpoklade, alebo v našom postupovaní.“ Jeho život je stelesneným príkladom žitia podľa pravdy a v súlade s pravdou. Len čo bol o niečom presvedčený, že je to pravda, hneď sa začal podľa toho aj správať. Jeho myslenie, rozprávanie a konanie bolo tak v dokonalej jednej línii s pravdou, v ktorú veril.

Komplexnosť pravdy

Ako ale mám vedieť, že to, čo považujem za pravdu, je naozaj správne a pravdivé? Pozrime sa teda ešte na komplexnosť pravdy, na možné pohľady na pravdu. Na obrázku nižšie môžete vidieť, že existuje jedna skutočnosť (číslo na zemi) a pritom sú viaceré pohľady na jej pravdivosť (z inej perspektívy sa skutočnosť javí inak). Druhý obrázok poukazuje na to, že pravda je poznateľná, že existuje jej pôvod. Hľadanie skutočnej pravdy sa veľakrát začína už len tým, keď si uvedomíme, že každý môže nejakú skutočnosť vidieť z inej perspektívy. Pohľad môže byť omylný alebo len čiastočne pravdivý, a tak sa postupne dopĺňa mozaika pravdy. Na ceste hľadania pravdy je teda nevyhnutné uvedomovať si inakosť našich pohľadov a spoločným poznávaním našich perspektív sa tak dopracovávame a približujeme k objektívnej pravde.

Pozerali sme sa teda na pravdu a jej objektívnosť. Ďalej sme ako možné príčiny toho, prečo je pravda tak ťažko uchopiteľná, spomenuli obmedzenosť kapacity ľudského rozumu a ľudské zlyhávanie v poznávaní objektívnej pravdy na úkor tej vlastnej. Priznajme si, že sa môžeme mýliť. Uznajme, že niekedy milujeme viac to, že chceme mať pravdu, ako pravdu samotnú. Napriek všetkým týmto ťažkostiam je pravda hodná spoznávania a nasledovania. A aj v nadväznosti minulého článku o slobode tu platí: „Spoznáte pravdu a pravda vás oslobodí.“4

---

[1] sv. Augustín: Vyznania, 10 kniha, 23. kapitola, s.284

[2] sv. Ján Pavol II: Fides et racio, 18.odsek, porov.(Prís 1,7)

[3] sv. Augustín: Vyznania, 10 kniha, 23. kapitola, s.284

[4] Evanjelium podľa Jána 8:32

korektúra: Tímea Perignáthová

zdroje: obr. č.3 – https://www.thriveumc.org/relative-truth/