Pri pojme „putovanie“ nám celkom intuitívne naskočia určité predstavy či metafory. Často vnímame práve život ako jednu veľkú púť. Hovoríme: „Život je cesta.“ Predstava putovania po ceste v nás silno rezonuje. Všetci vnímame, že niekam putujeme. Ako jednotlivci, ale aj ako celá civilizácia. Ale kam? Túžime poznať, kam vedie naša cesta, ktorým smerom máme vykročiť a aj to, čo nás na tejto ceste postretne. Na konci dňa túžime poznať, aký má to celé vlastne zmysel. Všetko sú to férové otázky. Práve v snahe nájsť odpovede na tieto a im podobné otázky chodia ľudia často na púte po celom svete. Tiež som mal to šťastie vydať sa dvakrát na púť do Santiaga de Compostela. Pokúsil by som sa ukázať paralelu medzi púťou životom a mojou skúsenosťou z púte do Santiaga.
Sú ľudia, ktorí blúdia, potom sú turisti a nakoniec sú samotní pútnici. Hneď vysvetlím.
Dobrá púť si vyžaduje dve veci. Jasný cieľ, kam má človek kráčať, a otvorené srdce pútnika. Na tomto svete existujú ľudia, ktorí nemajú ani jedno. Takýto ľudia blúdia. Často v opakujúcich sa cykloch. Nevedia, kam majú kráčať. Ľahko sa stratia. Stále sa vracajú na tie isté miesta, kde už boli. Okolo nás je pomerne veľa takýchto ľudí. Mnohí bez zmyslu a jasného cieľa. Dokonca aj na púti do Santiaga sú blúdiaci. Sú to tuláci bez domova. Ich domov je svet. Jednoducho celé roky blúdia po svete bez jasného cieľa či zmyslu.
Pravdepodobnejšie v Santiagu postretneš druhý typ človeka, ktorého sme nazvali „turista“. Turista má špičkový výstroj, drahé oblečenie, často si niečo fotí a zväčša sa len teší, ako si znovu odkráča kilometre dňa do najbližšieho albergu (hostel pre pútnikov), kde si s kamarátmi popije vína. Niektorí si dokonca objednávajú službu nosenia batožín, aby sa im cez deň vykračovalo s ľahkosťou. Iní vyhľadávajú skratky a idú po hlavných cestách mimo vyznačenej trasy. Označená cesta pre putovanie je totiž často kľukatá. Turista hľadá zábavu a rozptýlenie. Hoci je zacielený a má uprený pohľad do budúcnosti, často mu uniká prítomnosť a jej poklady ležiace priamo pod nosom.
Tretí a posledný typ človeka na púti životom i do Santiaga je samotný pútnik. Pútnika rozpoznáte najmä podľa výrazu tváre. Je sústredený, ba až tajomný. Akoby hľadal zmysel vecí alebo práve komunikoval so samotným Zmyslom. V ruke má drevenú ošúchanú palicu, na ktorej rozpozná každý hrbolček. Na nohách poriadne otlaky. Avšak najväčší rozdiel oproti ostatným je v jeho vnímaní. Je pokojný, tichý, žijúci v prítomnosti. Pravá, ľavá, pravá, ľavá… Všíma si okolie, prírodné krásy a neuveriteľné výhľady. Čaká v tichosti na šepot Božieho hlasu. Pútnik na rozdiel od turistu hľadá zmysel vecí a odpovede na svoje otázky. Je odhodlaný odovzdať sa do rúk Božej prozreteľnosti. Má odvahu putovať nielen dopredu k bránam Santiaga, ale aj do hĺbok a temnôt svojej duše.
Až skúsenosť z púte do Santiaga mi pomohla lepšie porozumieť významu vety „cesta je cieľ.“ Človek má prirodzene veľké očakávania, keď príde do samotného Santiaga. Čaká niečo veľkolepé, možno aj samotný zázrak. V takom prípade môže prísť sklamanie, pretože realita nezodpovedala jeho predstave. Má dve možnosti. Buď z toho ostane smutný a zatrpknutý, alebo si uvedomí, že to, čo hľadal, bolo s ním celý čas na ceste. Uvedomí si, že samotné putovanie bolo cieľom cesty. Všetky tie premáhania ráno vstať z teplého spacáku. Mrzuté správanie pri škvŕkajúcom žalúdku. Nezhody v komunikácii so spolupútnikmi. Putovanie v mokrých teniskách v celodňovom daždi. Ale aj nádherné výhľady na západ slnka nad oceánom. Chvíle radosti z Ducha prítomného v modlitbe so spolupútnikmi. Všetky možné zvieratá a milí ľudia, ktorých na ceste postretol. Všetky tieto chvíle maximálneho šťastia, ale aj momenty utrpenia sú pravým putovaním a samotným cieľom pútnika. Keby tomu tak nebolo, prečo ísť pešo do mesta, do ktorého sa viem za pár hodín dostať letecky?
Blúdiaci nevedia, kam kráčajú. Turisti sa ponáhľajú do cieľa, vyhýbajú sa trápeniu na cestách a neprijímajú pozvanie prítomnosti do hĺbok svojej duše. Len pútnik sa podobá človeku, ktorý si je vedomý, čo skutočne znamená púť životom. Nenáhli sa za márnivosťami sveta. Vníma svoje okolie. Pozorne načúva tichému hlasu Ducha a svedomia. Pútnik kráča, či je slnko alebo prší. Či sa mu chce, alebo nechce. S bolesťou chrbta i bez nej. Vidí zmysel svojho utrpenia. Či už fyzického z nosenia ťažkého batoha alebo duševného trápenia pri hľadaní odpovedí na existenčné otázky.
Všetci sme pozývaní stať sa pútnikmi. Dostali sme od Pána dar života na tejto zemi s nejakým úmyslom. Nie nadarmo sa ako kresťania nazývame Cirkev putujúca, ktorá sa teší na zjednotenie s Bohom a Cirkvou vo večnosti. Dovtedy však, podobne ako pútnici do Santiaga, majme otvorené načúvajúce srdce a pozorujme znamenia, ktoré nás vedú k cieľu nášho životného putovania. Pre veriaceho je tým cieľom samotné náručie milujúceho Boha Otca.
korektúra: Tímea Perignáthová
Len tak dumám, poď aj ty 