„Veriť znamená byť nerozumný“. Mnohí dnes majú takýto názor a považujú vieru a rozum za nezlučiteľné. Dokonca ich vnímajú ako dvoch boxerov v ringu, ktorí si idú navzájom po krku. Skutočnosť je však opačná. Rozum dopĺňa vieru a viera dopĺňa rozum, pričom obe majú svoj priestor na realizáciu. Navzájom sa neutláčajú. Naopak, vzájomne si ponúkajú slobodu slova. Preto viera a rozum nie sú zápasníci v ringu, skôr sú ako dve krídla, ktorými sa ľudský duch povznáša ku kontemplácií o pravde[1], ako píše svätý Ján Pavol II.
V tomto bode je dôležité pomenovať vzťah viery a rozumu. Viera nie je i-racionálna, ale meta-racionálna („meta“ znamená za, nad). To znamená, že viera nejde proti rozumu, ale ho presahuje, ide ponad neho. Objíma rozum v celej jeho kapacite a pozdvihuje človeka aj za hranice rozumového poznávania pravdy.
Niekto by mohol namietať, že za hranicami rozumu nič nie je, podobne ako nič nie je za hranicami fyziky. Materialistický (fyzikálny) pohľad na svet hovorí, že podstata reality je len materiálna, a preto ju vie poznávať jedine fyzika a prírodné vedy. Už v starovekom Grécku sa filozofi zamýšľali, čo je za touto materiálnou realitou, čo sa nachádza za fyzikou. Aristotelove spisy, kde rozvíjal tieto otázky, podnietili vznik metafyziky – poznávanie toho, čo je za fyzikou. „Meta“ však možno chápať aj ako „nad“ fyzikou, a teda ide o poznanie bytia, ktoré je nadzmyslové, nad fyzickým svetom, transcendentné.
Pravda sa málokedy odkrýva v extrémoch, skôr sa ukrýva v paradoxe, ktorý objíma všetky extrémy. Podstatu reality nie sme schopní odhaliť, ak sa nachádzame len v jednom extréme poznávania pravdy. Je jedno, či je to viera alebo rozum. Pravda, dnešná moderná veda vie brilantne pracovať s objektívnou realitou a pomocou vedeckých metód odkrýva realitu tak, ako je len toho schopná. Tieto metódy sú však len redukcionistické, delia realitu až po subatomárne častice, ale nie sú schopné poznávať celok. Veda vie rozkúskovať človeka a skúmať všetky jeho bunky a chemické reakcie. Nikdy však neuvidí, že ako celok sú tie bunky napríklad Jano.
Podobné riziko je aj na strane viery. Ako som už spomínal, viera je meta-racionálna, ale nie i-racionálna. Preto si aj viera musí uvedomiť svoje pravé miesto a nemôže tvrdiť nič také, čo je proti poznaniu rozumu. Chesterton napísal, že „každý, kto má zdravý rozum, veľmi dobre vie, že je v ňom niečo zo zvieraťa, niečo z diabla, niečo zo svätca a niečo z občana.“[2] Pravda o realite objíma oba extrémy a zahaľuje sa v paradoxe. Dalo by sa povedať, že pomocou rozumu poznávame lepšie svet a pomocou viery Boha. Obrazne stojíme jednou nohou na zemi a druhou vykračujeme k oblakom. Pri hľadaní pravdy potrebujeme oboje, inak nám unikne jej celistvosť.
Ilustroval by som to na príklade toho najcennejšieho, v čo katolík verí – Eucharistia. Z pohľadu katolíckej viery sa pri omši deje proces transsubstanciácie – čiže prepodstatnenia, premenenia hostie na Ježišovo telo. To je teologické a metafyzické tvrdenie. Z pohľadu fyziky však ide stále o matériu, ktorá podlieha zákonom tohto sveta. Čiže rovnako naň pôsobí gravitácia a nech to znie akokoľvek pohoršujúco, rovnako na Eucharistii môže byť vírus. Katolíka by to však nemalo vyrušovať, pretože dostal od Boha schopnosť rozumového poznávania a vie, že prítomnosť Krista v Eucharistii sa s možnosťou výskytu vírusu na Eucharistií nevylučuje. Kňaz nosí rúško a dezinfikuje si ruky pred podávaním Eucharistie nie preto, že jeho viera je slabá, ale preto, že doplnená o rozum je úplná.
Vidíme, že viera nejde proti rozumu, ale nad neho, podobne ako metafyzika skúma to, čo je nad fyzikou. Čo z tejto úvahy vyplýva? Veriaci človek dnes nemôže tvrdiť, že Zem je plochá, lebo sa zdá, že to tak Biblia naznačuje. To nie je akt viery, ale nerozumnosť. Tak aj biológ môže celý život skúmať DNA a zlúčeniny uhlíka, z ktorých sa skladá život na zemi, a pritom mu môže uchádzať metafyzický rozmer reality. Biológia neodpovedá na otázku, prečo je tu život a ani nedefinuje jeho zmysel. Veda nevidí pravdu, dobro a krásu. Tieto úvahy by nám sv. Ján Pavol II. ukončil vetou: „Rozum a vieru teda nemožno od seba odlúčiť bez toho, že by v človeku nezanikla možnosť primerane poznať seba, svet a Boha.“[3]
korektúra: Tímea Perignáthová
[1] Fides et ratio, úvod
[2] Chesterton: Ortodoxia, Maniak, s.21
[3] Fides et ratio, II. Credo ut intellegam, 16.kap
