Poviete si: „Zvláštna otázka, Andrej, realita je predsa len jedna.“ Áno aj nie. Máte pravdu v tom, že realita je jeden celok, avšak je dvojzložková – resp. má dve podstaty. Môžeme ju rozdeliť na to, čo je tzv. ontologicky objektívne a ontologicky subjektívne. Tieto dve zložky tvoria fajnovú polievočku reality, v ktorej každodenne žijeme. Cieľom tohto článku je aspoň trochu priblížiť, v čom sa tieto zložky líšia, a prečo môže byť toto rozlíšenie pre náš život nápomocné.
Ontologicky objektívna zložka
Ontológia je filozofické učenie o bytí (súcne). Skrátka sa zaoberá tým, čo jestvuje. Ontologicky objektívne je všetko, čo jestvuje všade rovnako. Je to svet matérie a fyzikálnych zákonov. Takýto svet je hodnotovo neutrálny. To znamená, že nič v ňom nie je pozitívne ani negatívne, morálne či nemorálne. Veci jednoducho sú. Táto zložka reality je diskrétna a kvantifikovateľná. Zoberme si ako príklad (filozofov obľúbený predmet) stoličku. V ontologicky objektívnom svete neexistuje koncept „stolička“. Existujú len molekuly, atómy a kvarky, ktoré drží pokope štvorica základných fyzikálnych síl (silná a slabá jadrová sila, elektromagnetizmus a gravitácia). V tomto svete neexistujú pojmy, myšlienky, priateľstvo či láska. Je to svet faktov. Svet taký, aký je. Nič viac, nič menej.
Ontologicky subjektívna zložka
Ontologicky subjektívne je v podstate všetko ostatné, čo v tomto svete jestvuje. Sú ním všetky mentálne entity, ktoré nie sú materiálnej povahy. Čiže peniaze, domov, štát, manželka, radosť, žiaľ či šťastie. Z ich mentálnej povahy vyplýva, že sú viazané na pozorovateľa – niekoho, kto „vdychuje“ a udržiava ich existenciu vo svete ideí. Bez pozorovateľa (subjektu, ktorý je nositeľ vedomia), by prirodzene neexistovali ontologicky subjektívne entity.
V istom zmysle by svet bez existencie vedomia z časti prestal existovať. Pred 5 miliardami rokov ešte neexistoval život na zemi, pretože neexistovala ani zem. S predpokladom, že ani nikde inde vo vesmíre neexistoval život, si môžeme položiť otázku: „Existoval vesmír, ktorý si nebol vedomý svojej existencie?“ Odpoveď tušíte. Áno aj nie. Na jednej strane (z hľadiska objektívnej zložky) sa tvorili nové galaxie a hviezdy, pri ktorých mohol vzniknúť život. Avšak bytiu v tom stave akoby chýbala časť mozaiky k dotvoreniu celku veľdiela existencie. Až keď začal kráčať človek po zemi, dosahovalo bytie svoju úplnosť na tomto svete.
Je preto zaujímavé zamýšľať sa, či by vôbec niečo existovalo, keby na svete nebolo vedomia, ktoré by veciam a hmote vdýchlo život. I preto je pre mňa zaujímavá stať z Písma, kde Pán dáva človeku zem, aby si ju podmanil a následne „Pán, Boh, utvoril z hliny všetku poľnú zver a všetko nebeské vtáctvo, priviedol ho k Adamovi, aby videl, ako by ho nazval, lebo ako ho nazve, také bude jeho meno.“ 1 Boh dáva človeku priestor, aby dovŕšil Jeho stvoriteľské dielo tým, že pomenuje túto „hlinu“, resp. presnejšie hviezdny prach. Meno ako ontologicky subjektívnu zložku, ktorá dopĺňa tú objektívnu v celok bytia.
Objektívne + subjektívne = ?
No a čo teraz s takýmto rozlíšením? Na tieto dve zložky reality sa dá nazerať rôzne. Môžeme sa napríklad pýtať, ktorá je podriadená ktorej. Ak by bola objektívna zložka tá, ktorá je príčinou všetkého, tak by sme museli priznať, že všetci žijeme v akejsi ilúzii. Neexistuje zamilovanosť, ale len správne namiešaný elixír evolúciou naprogramovaných pudov a chemicky pôsobiace hormóny v tele. Všetko sa nám len javí, v skutočnosti sme len divadelnou bábkou na šnúrke, ktorú ovláda hmota a jej zákony.
Človek tento pohľad zväčša zamieta, pretože by musel poprieť sám seba. Boli by sme len akýmisi väzňami v našom tele, ktoré nás neľútostne deterministicky núti konať podľa prírodných zákonov. Najhoršie by bolo to vedomie, že žijeme len v sebaklame. Možno by sme prijatím takéhoto pohľadu získali určitú pevnosť poznania pravdy, ale stratili by sme seba. Láska, radosť, smútok, priateľstvo, rodina či štát – toto všetko by prestalo existovať.
Ak by sme tento pohľad zamietli, museli by sme jedným dychom priznať, že veda a jej metódy nie sú schopné poňať celú realitu. Vo vede sa zhodneme na tom z akých prvkov sa skladá hmota dokonca i naprieč galaxiami. Nezhodneme sa však na tom, ako najlepšie žiť život v spoločnosti – to je vecou hodnôt a názoru.
Druhý pohľad na dve zložky reality dáva ontologickej subjektivite väčšiu moc. Hoci žijeme v deterministicky podmienených telách, naša myseľ je ako pilot v lietadle. Tento pilot má schopnosť vytvárať hodnoty a určiť si cieľ cesty, kam chce letieť. Biológia a evolučné procesy nás ovplyvňujú, ale i tak sme schopní slobodne sa rozhodovať.
Čo s tým?
Tak tu to máme. Dve zložky reality. Fakty a hodnoty. Svet, aký je, a svet, ako sa nám javí. Ako tieto dva svety spojiť? Použi 3D okuliare! Nie, ale fakt. Túto analógiu spomenul Jakub Betinský v podcaste2 a veľmi sa mi páčila. Na to, aby sme videli realitu v jej hĺbke, komplexnosti a hlavne v pravde, sa potrebujeme naučiť správne používať a nastaviť 3D okuliare. Neuvidíš 3D, ak budeš na realitu nazerať len jedným alebo druhým okom. Musíme sa naučiť správne rozlišovať, čo je v tomto svete ontologicky objektívne, a teda zo svojej podstaty platí pre všetkých rovnako, a čo je ontologicky subjektívne.
V podstate ide o to, aby sme sa postupne učili, kde sú hranice medzi týmito svetmi. Potom môžeme byť odolnejší voči tomu, čo sa nám prezentuje ako pravda, ale často je za tým schovaná ideológia alebo názor niekoho druhého. Keď mi napríklad vedec chemik povie, že „láska neexistuje, sú to len chemické reakcie v mozgu,“ tak sa nad tým len pousmejem (úsmev je mimochodom tiež len ontologicky subjektívny koncept). To, že pri prejavoch zamilovanosti telo produkuje „hormóny šťastia“ je ontologicky objektívny fakt. Je to však len osobný názor vedca, ktorý tento fakt interpretuje a robí radikálny záver, ktorý ide už ponad to, čo veda môže tvrdiť. Naopak, keď ma bude niekto presviedčať, že Zem je len pár tisíc rokov stará, tak siahnem po nepopierateľných faktoch, ktoré dokazujú, že Zem je tu približne už 4,5 miliardy rokov. Fakty popisujú realitu takú, aká je, nie takú, akú by som ju chcel mať.
Učme sa hľadať túto často nejasnú hranicu, aby sme vedeli správne rozlišovať, čo je pravda. Nežime vo svojich vymyslených názorových bublinách. Hľadajme skutočnú pravdu, ktorá je komplexná, komplikovaná, (v kontexte článku) dvojtvárna a miestami paradoxná. Nehľadajme rýchle odpovede, alebo len také odpovede, ktoré chceme počuť. S týmto nastavením sa nám postupne bude dariť lepšie rozlišovať medzi tým, čo je ontologicky objektívne a čo subjektívne.
korektúra: Tímea Perignáthová
[1] Gn 2: 19
[2] https://open.spotify.com/episode/0wy2GfeJahnT4He8uuGP3d?si=8d4224144ff54607
